Fenomén- Človek, časť druhá

Predsa len.
Ale trvalo mi, než som sa k tomu dokopal. Musel som si to nechať dozrieť v hlave (to je taká fráza, vobec som nad tým nepremýšľal). Takže, na zopakovanie, povedali sme so, ako to bolo s jednotlivými našimi praotcami, ako sa naučili chodiť, používať všakovaké nástroje, aby zahnali hlad, nudu, či iného dravca, ktorý si na nich chcel pochutiť. Exponenciálne sa rozrastali, nevedeli sa zmestiť do domov, tak postavili osady, osady a iné osady, tie spojili do miest, miest až vznikli, na tú dobu pbrovské mestá.
Až sa nevedeli vojsť do vlastnej kože. A tak začali zbíjať, zabíjať, klamať, obchodovať, cestovať až vznikol človek moderný. Ano, ano, nemýlite sa, to sme aj my, tí sapiens sapiens. O tom, aké ríše vznikali, čo sa tam dialo, kto, kedy, s kým a ako, ste už počuli na niektorej z hodín vlastivedy, dejepisu alebo na prednáške z histórie. Neodpustím si, Mezopotámia, Čína, Perzia, India, Egypt, doba gréckych mestských štátov, zlatý vek Alexandra Veľkého a samozrejme Rímska ríša- prvý náznak multikultúrneho dedičstva našich predkov. Už od malička som vedel, že v Trenčíne, za hotelom Tatra, je nápis z roku 179 n.l., obdobia vlády cisára Marca Aurelia- filozofa na tróne, ktorý tu zanechali vojaci severnej rímskej légie brániacej hranicu pred barbarmi. Každému to ukazujem. Som na to celkom pyšný.
Doba staroveku skončila, prišli iné ríše, ktoré, hlásajúc kresťanské myšlienky, konieckoncov priniesli to, čo dnes máme. Občas však premýšľam nad tým, ako je možné, že taký franský kráľ býval zo začiatku v drevenom paláci, neumýval sa, neholil, nečítal, nerobil nič, len bol. Aj keď pod nosom mal čerstvo zaniknutú Ríšu, ovplývajúcu kultúrnym bohatstvom, zastavanu výdobytkami tej doby- aquaduktmi, cestami, murovanými domami.
Ale asi to tak má byť, asi musí so zánikom starého, to nové žačať z ničoho. Aby si to mohol človek vážiť, pretože je to jeho. Inak príde rozmarnosť, plýtvanie všetkým, čím sa dá. Ak to nastane, asi má prísť naozaj koniec, všetko tomu nasvedčuje. Niečo mi to silno pripomína. A k tomu som sa vlastne chcel, cez všetky tieto omáčky, preprapracovať k podstate tohto myšlienkového orgazmu (prepáčte mi za výraz, ale v mojom prípade sa takéto množstvo slov po hromade inak nazvať nedá :-)).
Človek je naozaj fenomén. Za tak krátke odbdobie, čo je na tomto svete, toho stihol pomerne veľa, napriek svojej nedokonalosti, spupnosti a takému skrytému nutkaniu privlastniť si všetko čo sa dá. Pôsobí to až panovačne, ale takí občas sme. Chceme neželatelné a keď má prísť na platenie, tak sa divíme, za čo to má akože byť. Dokážeme si ničiť prírodu okolo nás, zabíjame zvieratá, aj keď nemusíme, chceme, chceme, len chceme. No dobre, až také hrozné to snáď nebude, nie som žiadny posol zeleného mieru, ale treba sa zamyslieť kam to speje. Už začínam mať mierne smelý pocit, že aj my už pomaličky, ale isto spejeme k tomu nášmu vrcholu, máme všetko, nevážime si toho, čo naši predkovia dokázali (pamätáte? Začínali od nuly), sme rozmarní, nevieme sa zmestiť do vlastnej kože. Mne to niečo pripomína.
Už nám ani nevadí jesť rukami (špinavými), nevadí nám nemyslieť, len tak prijímame to, čo nám ponúkajú, nehladáme, len sme. Akoby sa kruh uzatváral: No uznajte, trápili by sa tí naši prapradedovia, keby mohli na pár minút nahliadnuť sem ku nám do budúcnosti ako Jean Reno v Návštevníkoch? Ďalej by jedli rukami, možno by sa im ani nechcelo ten oheň zakladať a zabudli by premýšľať, vyliezli by zase na strom a tam si pokojne žili.
V jednej knižke som čítal, že ak by sa história našej planéty zcvrkla do jedného dňa, tak moment, kedy sa objavil človek by nastal niekedy po jedenástej večer a ja tieto riadky píšem tak 12 minút na to.
Skúsme do tej polnoci aspoň prežiť. Ja už mám síce len pár sekúnd, ale nemusím to pokaziť tým ďalším.