Valéncia 2010

Jednoducho budem pokračovať. V Pondelok sme si La Rambla musei dať, samozrejme, naš nohy boli po predošlom knock-out dni totalne hotové, takže nám poslúžilo velmi prijemne tunajšie metro. Živé sochy zobrazujúce všetko možné, prechadzka po gotickom centre, kávička a placa de Reial, kde se sa naobedovali, zakončili náš barcelonský výlet. Ešte späť do hotelu, kde nás po check-oute čakali batohy, urobiť si svačinu a rozlúčiť sa s Enricom. 4:30 hodinová cesta do Valencie pred nami. mp3 v ušiach, pokračujeme po Costa Brava na juh. Na stanici sme počkali na Toma, nášho spolužiaka, ktorý vo Valencii študuje cez Erasmus a začali nám tri dni odpočinku a to naozaj luxusného. Síce sme všetci traja spali v jednej miestnosti, 2x4m, ja s Bárou na posteli stvorenej pre jedného objemnenšieho človeka a Tom na zemi, ako správny hostitel:), v byte plnom polských študentiek s dvomi tureckými občanmi- Suleymanom a Iasirom, ale velmi spokojní.
Pekne sme sa najedli, pokecal som so Suleymanom o europskej unii, o manželstve, evolúcii a mierne pripitý som šiel spať. Ráno (o dvanástej) náakup v miestnom konzume a piknik v parku Campus Universitat de polytechica, obrovskom komplexe, kde majú naozaj všetko, od tenissových kurtov, futbalového ihriska, lezeckej steni, kaviarní a krčiem až po unimobunky, v ktorých možu skúšat miestne kapelky svoj skapunk:) Pokračovali sme prechádzkou k pláži, kde sme lehnili a lehniliiii, kúpali sa, spali, kúpali sa a samozrejme, niektorí z nás chytali bronz. Večer sme nakúpili morsk príšery, menovirte krevety, mušle a olihne, a jedliiiii a piliiii viiinečkooo, pivečkooo a namiesto návštevy historického centra, samozrejme, velmi príjmne unavení zalahli. Ráno:). Raňajky, nákup u miestnych vietnamcov. nafukovačka, "tenisové rakety", balón a hracie kocky aj s parádnickým hrnčekomm, skoro ako z Las vegas. Návšteva komplexu budov vo vyschnutom koryte rieky Túria, ktorú odklonili, pretože zaplavovala mesto.
mega architektonické dielo, kde sa pán velmi vyhral s tvarmi, spojil vodné nádrže a biely mramor, aby vytvoril túto ohromujúcu betónovú divočinu, nádhera. Oceánografico, Hyperbolic a iné...parkom sme pokračovali smerom k prístavu, cestou opať nakúpili piknikové jedlo, lahli na pláž a už nás odtial nikto nedostal. Večer polhodinová prechádzka na byt, na ulici Plazco Ibaňez, asi 4 litre sangrie, cestovinz s mušlamia krevetami a historické centrum nám zase uniklo, nechápem:)
Spánok, balenie a cesta do Santa Poly, pri Alicante....:)

Barcelona 2010_2

Takže...čím začať...v prvom rade, som na tolko opity, ze mi urct prepacite, ak nebudem pouzivat interpunkciu, ciarky, uvodzovky a obcas pominiem nejake tie pismenka:))
Ano, je pravda, ze uz sedim vo Valencii, prijemne spolocensky unaveny, ale musim dokoncit dostojne nas 2denny vylet v meste Gaudiho. Zmozem sa len na jedno prirovnanie- sice mi to tak prvu noc, kedy sme sa stihli len ubytovat a zaspat, neprislo, ale je to naozaj rozpravkove mesto. Rozpravkove, rozpravkove mesto, nic ine mi nenapadlo, ked som absolvoval celodennu pesiu turu jeho ulicami. Zacalo to rano, kedy nam Enrico, argentinsky chlapik, ktory si zarabal v nasom hosteli na zivobytie a ja som si o nom myslel, ze sa vola Fernando alebo Frederico, doporucil, podla neho a aj podla mna, najlepsiu moznu cestu, ako si uzit Barcelonu. Chytili sme bus c.24 priamo pri park Guell, uzasne dielo jedneho z architektov, Gaudi to asi nebol, ktory mal za ulohu vytvorit park pre barcelonsku slachtu a miestnych aristokratov. Nepodarilo sa mu to a vzniklo toto uzasne dielo, ktoreho sucastou sme na chvilku boli.... Nasledovala cesta dolu kopcom (uz viem preco nam to Enrico navrhol ako zaciatok tripu:)), cestou sme navstivili historicku budovu Hospital de San Paul alebo tak nejak, mozno kecam..a konecne sme sa dostali k Architektovmu majstrovskemu, nikdy nedokoncenemu:) dielu. La Sagrada Familia. Nemozem vam k tomu moc povedat, som an to poleno, neviem popisovat budovy z toho povedzme estetickeho hladiska... Pokracovali sme k Arc de Triumf..cize nejaky vitazny obluk a potom nadherny park plny mladych ludi, robiacich si co len chcu...presli sme to v ocakavani plaze...a to samozrejme prislo...asi pol kilomteru prechadzky na hranici suse a vodz, uzivajuc si neskutocnu pohodu...Picassovo muzeum bola nasa posledna zastavka nasej dlhej a narocnej nedele.. opat, nie som umelec, som na to drevo, ale zistenie, ze PIcasso bol naozaj maliar, ktory vedel co robi, ma samoteneho prekvapilo..doteraz som si hriesne myslel, ze naozaj kreslil, ten alternativec, len kockate zenske and other shit...velmi velky omyl...sorry Pablo Ruiz!!..A ze si pojdem do hotelu len tak trosku pospat.. Ha ha ha...samozrejme, La Ramblu sme nestihli, ale po prebudeni sme zistili, ze v hosteli sa kona Sangria & pizza party, tak sme si prisadli k ostatnym obyvatelom, vascinou s USA, ale aj Finska, Nemecka, ci Brazilie a zacali sa pripijat a prijemne bavil. Nedelu sme teda zakoncili, na pomery velmi dostojne..navsetvou fontany s hudobnou a svetelnou show pri Castle de Montejuic a s nasimi bolavymi nohami cestou nocnym busom naspat do hostelu, kde nas Enrico, nech big broter, kontrolujici vsetky blogy prepaci, odpravil do vecnych lovist prijemnou hasisovou cigou..Sunday was over..zacal seniorsky Pondelok...ale o tom potom:)

Barcelona 2010_1

Zacalo nam to velmi prijemne, sice nas charterovy let bol o nejaky ten cas posunuty, nezabranilo mi to vychutnat si moje oblubene chvile, stravene v lietadle- odlet, pouzitie toalety (verte mi, je to ako sv student agency:)) a touchdown samozrejme. Po dvoch hodinkach sme teda pristali v slnecnej Barcelone- aj ked uz bola tma, ale bolo to citit. Vsetko sme si premysleli pocaj uvodnej cigy a hor sa FGC vlakom na Passeig de Gracia. Nebolo by to Spanielsko, keby nebol zatvoreny vychod z metra, no nejak sme sa nakoniec z tunelu vyhrabali. Ostavalo uz len najst Central Garden- nase prechodne bydlisko v meste Gaudiho, pre nasledujuce 2 noci. A to bola ceresnicka na torte, pretoze sme naozaj stravili pol hodinu prechadzania sa nasej cielovej ulice Carrer de Roger de Lluria, asi 3x sme hostel obisli, ale nakoniec sa nam ho podarilo najst:) Privitala nas mila pani domaca, ktorej meno este musim zistit. Hostel je skvely, spolocna miestnost je obrovska, zahrna malu kuchynku, kde si kazdy moze urobit co chce, obyvacka, tieto PC, z ktorych pisem, velikanska terasa, jednoducho, za 25 evri na noc, spokojnost sama nas tu stretla.
Byvame vo 5shared bedroom, trosku som sa toho obaval, koho nam tam daju, ale su to nejake tri mlade slecny, takze si stazovat nemozem.:)
Bara este spi, ja som uz dako nemohol, tak si idem nastudovat, co kde dnes poctime svojou navstevou.
Je krasne slnecne rano. Uvarim si cajik.
Barcelona, tes sa.:)

Milý virtuálny svet!

Prepáč, že som sa dlho neozval, ale nechcelo sa mi.:-)
Čo sa stalo od Vianoc? Nepribral som, nejedol som koláče, sem tam som sa hýbal a bojoval s chorobou. Cítil som sa celkom dobre.

Medzisviatky. Zoznam fyzicky spoznaných ľudí zaznamenal zmenu +1, čo sa ti predpokladám nepáči, lebo tým so ťa zanedbal. Ale nelám si s tým hlavu, taký je proste život, taký si aj ty. K tej zmene. Bola prekvapivo veľmi príjemná a aj keď som čakal neutrálnu zmenu v mojich pocitoch a myšlienkach, zanechala vo mne celkom taký menší bordelík- v dobrom zmysle slova.

Silvester, áno, oslavoval som, klasicky, trochu som sa opil, ale v konečnom dôsledku mi bolo celkom dobre. Dokonca som sa na nový rok neobmotal žiadnymi predsavzatiami a prvé minúty dvetisíc desiny som prežil s cigárkom a šampanským v ruke. Trošku som sa povracal, ale ten pocit ti nebudem popisovat, asi by si to nevedel analyzovať...predstav si nejaký reset alebo čiastočné zformátovanie:-) ale Branko hodil riadnu segedínovo-tequillovú veselicu, nech to nie je len na mne..
A budem dobrý, budem menej nadávať, nebudem taký lenivý, pôjdem za tým čo chcem, splním si aspoň nejaké to želanie, chcem cestovať, chcem ťa viac zanedbávať, sorry...

Bol som na horách, počasie nám vyšlo, snehu kopa, bol celkom biely, naučil som sa bežkovať, teda, myslím si, že to pôjde. Naučil som sa curvingový oblúk. Aaa ďalšia zmena +1, síce nečakaná, ale o to príjemnejšia. Uvidíme ako ďalej.


Súčasnosť. Rovná sa skúškové, predo mnou ešťe štyri skúšky, zatial sa mi chce učiť, ale určite tento zvláštny pocit pominie. Včera som dal jednu, celkom som sa tešil, ani nie na prof. Hudečka, ale skôr, že si zase oblečiem kvádro, celkom mi to sekne, viem, mal by som byť sebakritickejší, ale nemôžem si pomôcť... Tá košela a kravata sa na mne vynímaju vskutku neodolateľne:-). Akurát to sako sa s pribúdajúcimi mesiacmi od stužkovej dajak scvrkáva...

Joo a začal som sa baviť s bývalou, celkom normálne. Nejak ma to už asi nefrustruje, viem, že už ju nechcem:D...to som ti len tak chcel zdeliť.

A tak...

Nečas Vianočný

Krásne sviatky, happy holidays, hezký vánoční čas, vianočné stromčeky, motorové gýčové ľadové medvede, vianoční škriatkovia, nákupné zhony. Toto všetko a mnoho iného sa na mňa vyvalilo, nielen počas decembra, ale predošlých dvoch mesiacov takmer zo všetkých obchodov, všade vycapené zľavy až do 50%, mobilní operátori sa predbiehali (-ajú), kto zlanári najviac nových zákazníkov, banky ponúkali (-ajú) množstvo superhypoték s perfektným a výhodným úverom. Všade omieľaný a nikým nemilovaný pán Konzum si predsa len nachádza, teraz s už dokonalou pravideľnosťou svojich posluhovačov a aj keď všetci hovoria, ako nemajú tento moderný fenoménik radi, v kútiku svojho ja mu vždy ešte radšej podľahnú (-neme). A ako nadávajú na konzum, ktorí stále viac a viac vyznávajú (-ame) svojím správaním a štýlom života, tak zabúdajú (-ame) na ten pôvodný zmysel Vianoc, teda okrem zimného slnovratu. A pritom sú hlbokých slov a štedrých, srdciaroztápajúcich gest plné ústa a televízne relácie. Primátor toho a toho mesta uvaril pre svojich bezdomovcov guláš a sám im ho dokonca nalieval (áno až taký hustý ten pokrm bol), tá a tá televízia priniesla do útulku poukaz na 333 éčiek, doniesli stovky hračiek a nejaké tie šeky do detských domovov, kde ich deti privítali s rozjasneným (a naučeným) úsmevom utrápeného a nešťastného dieťata bez rodiny a ozajstného domova. Už sa z toho stalo, na obrovskú škodu všetkých zúčastnených strán, jedno veľké a otrepané klišé. Všetci to čakajú (podvedome) a ako na potvoru, práve počas tejto doby. Prekvapujúco a spontánne to prichádza a po týždni, možno mesiaci zase nepozorovane odchádza. Nikoho to nenechá chladným a uspokojí to všetky srdcia, ulahodí všetkým očiam a nasýti všetky, po dojímáku hladné krky. A potom sa nato samozrejme spontánne opäť zabudne.
A keď niekto povie, že počas Vianoc si pripomíname narodenie jedného celkom zvláštneho a jedinečného týpka, ktorého kresťania volajú Ježiš, "nekresťania" sa ohradia, že je to netolerantné voči iným náboženstvám. "Ateisti" majú zase svojho Santu, prípadne Vianoce nenávidia kvôli zhonom, nákupom, stresom, depkám, celulitídam, ktoré prinášajú. Všetci si želajú navzájom Šťastné a Veselé, aby bolo veľa zdravia, pohody a aby boli všetci v kruhu rodiny, ozdobili polu vianočný stromče, dali si darčeky (kto to povedal?: darčekom ukážete, ako obdarúvaneho nepoznáte:-)). áno, nepopieram, je to krásne, robím to aj ja a velmi rád, ale v posledných rokoch, kedy som prišiel na to, že Ježiško naozaj tie darčeky nenosí, že mi tu niečo chýba. Teraz by mala prísť nejaká múdra veta, tzv. klinec!, ale to nie je účelom. Možno len v tvári otázka, tak o čom to teda naozaj je?!?
Len tých zátvoriek mohlo byť pomenej.
Ale nedalo sa.
Možno zase o rok.

Fenomén- Človek, časť druhá

Predsa len.
Ale trvalo mi, než som sa k tomu dokopal. Musel som si to nechať dozrieť v hlave (to je taká fráza, vobec som nad tým nepremýšľal). Takže, na zopakovanie, povedali sme so, ako to bolo s jednotlivými našimi praotcami, ako sa naučili chodiť, používať všakovaké nástroje, aby zahnali hlad, nudu, či iného dravca, ktorý si na nich chcel pochutiť. Exponenciálne sa rozrastali, nevedeli sa zmestiť do domov, tak postavili osady, osady a iné osady, tie spojili do miest, miest až vznikli, na tú dobu pbrovské mestá.
Až sa nevedeli vojsť do vlastnej kože. A tak začali zbíjať, zabíjať, klamať, obchodovať, cestovať až vznikol človek moderný. Ano, ano, nemýlite sa, to sme aj my, tí sapiens sapiens. O tom, aké ríše vznikali, čo sa tam dialo, kto, kedy, s kým a ako, ste už počuli na niektorej z hodín vlastivedy, dejepisu alebo na prednáške z histórie. Neodpustím si, Mezopotámia, Čína, Perzia, India, Egypt, doba gréckych mestských štátov, zlatý vek Alexandra Veľkého a samozrejme Rímska ríša- prvý náznak multikultúrneho dedičstva našich predkov. Už od malička som vedel, že v Trenčíne, za hotelom Tatra, je nápis z roku 179 n.l., obdobia vlády cisára Marca Aurelia- filozofa na tróne, ktorý tu zanechali vojaci severnej rímskej légie brániacej hranicu pred barbarmi. Každému to ukazujem. Som na to celkom pyšný.
Doba staroveku skončila, prišli iné ríše, ktoré, hlásajúc kresťanské myšlienky, konieckoncov priniesli to, čo dnes máme. Občas však premýšľam nad tým, ako je možné, že taký franský kráľ býval zo začiatku v drevenom paláci, neumýval sa, neholil, nečítal, nerobil nič, len bol. Aj keď pod nosom mal čerstvo zaniknutú Ríšu, ovplývajúcu kultúrnym bohatstvom, zastavanu výdobytkami tej doby- aquaduktmi, cestami, murovanými domami.
Ale asi to tak má byť, asi musí so zánikom starého, to nové žačať z ničoho. Aby si to mohol človek vážiť, pretože je to jeho. Inak príde rozmarnosť, plýtvanie všetkým, čím sa dá. Ak to nastane, asi má prísť naozaj koniec, všetko tomu nasvedčuje. Niečo mi to silno pripomína. A k tomu som sa vlastne chcel, cez všetky tieto omáčky, preprapracovať k podstate tohto myšlienkového orgazmu (prepáčte mi za výraz, ale v mojom prípade sa takéto množstvo slov po hromade inak nazvať nedá :-)).
Človek je naozaj fenomén. Za tak krátke odbdobie, čo je na tomto svete, toho stihol pomerne veľa, napriek svojej nedokonalosti, spupnosti a takému skrytému nutkaniu privlastniť si všetko čo sa dá. Pôsobí to až panovačne, ale takí občas sme. Chceme neželatelné a keď má prísť na platenie, tak sa divíme, za čo to má akože byť. Dokážeme si ničiť prírodu okolo nás, zabíjame zvieratá, aj keď nemusíme, chceme, chceme, len chceme. No dobre, až také hrozné to snáď nebude, nie som žiadny posol zeleného mieru, ale treba sa zamyslieť kam to speje. Už začínam mať mierne smelý pocit, že aj my už pomaličky, ale isto spejeme k tomu nášmu vrcholu, máme všetko, nevážime si toho, čo naši predkovia dokázali (pamätáte? Začínali od nuly), sme rozmarní, nevieme sa zmestiť do vlastnej kože. Mne to niečo pripomína.
Už nám ani nevadí jesť rukami (špinavými), nevadí nám nemyslieť, len tak prijímame to, čo nám ponúkajú, nehladáme, len sme. Akoby sa kruh uzatváral: No uznajte, trápili by sa tí naši prapradedovia, keby mohli na pár minút nahliadnuť sem ku nám do budúcnosti ako Jean Reno v Návštevníkoch? Ďalej by jedli rukami, možno by sa im ani nechcelo ten oheň zakladať a zabudli by premýšľať, vyliezli by zase na strom a tam si pokojne žili.
V jednej knižke som čítal, že ak by sa história našej planéty zcvrkla do jedného dňa, tak moment, kedy sa objavil človek by nastal niekedy po jedenástej večer a ja tieto riadky píšem tak 12 minút na to.
Skúsme do tej polnoci aspoň prežiť. Ja už mám síce len pár sekúnd, ale nemusím to pokaziť tým ďalším.

Fenomén- Človek, časť prvá

Homo Habilis.
Človek zručný. Svetlo sveta uzrel pred pár miliónmi rokov, aspoň to niektoré hlavy mazané tvrdia, ale niečo pravdy na tom určite bude. Na dejepise nás učili čo bol zač. Ako prvý z rodu Homo začal chodiť po dvoch, osvojil si aké také lovecké návyky, dorozumieval sa akou takou rečou. Kultúrne moc nežil, ževraj ani nepochovával svojich blízkych a asi mu bola celkom zima. Sirky nepoznal a blesku sa vyhýbal. A na nás (teda vačšinu) sa ešte moc nepodobal. V každej encyklopédii nájdete model jeho kukuču. Malé čelo, veľké ústa, nos trošku ako in memoriam menovaný kráľ popu. Ale tie oči...
Homo erectus.
Človek vzpriamený. Rozšíril sa o trošku neskor. A omnoho ďalej než jeho pradedko. Vzpriamil sa a uvidel ďalej a aj ďalej došiel. Asi ho neboleli kríže. Z Afriky si to veselo nasmeroval až do Číny a jeho kostra sa našla dokonca aj a ostrove Jáva (nájdite si v atlase). Pánbožko ho obdaroval aj vačšou moygovňou a tak mu asi napadlo, že než sa uháňať za tou zverou divokou, napadlo ho, že po nej može čo to hodiť a pri určitej dávke štastia, ak ju nenaserie, aj zabiť. Začali mu chutiť malinz, jahody a v podstate všetko čo sa dalo pozbierať a neumrieť z toho. Očividne to bolo metódou vidím zjem, pretože aj on vymrel.
Homo neanderthalensis.
Neandertálec. Aké typické to oslovenie: "ty si taký neandertálec, až to pekné nie je!" Na jednej strane pravdivé, stačí sa pozrieť a je jasné, že tento chlapík pobiehajúci asi pred 500 000 rokmi po stráňach a lesoch Európy a Malej Ázie toho moc nenamyslel, aj keď pred pradedkom erectusom by machrovať mohol. Na strane druhej by sme mu asi škodili. Bol to borec na konec. Neohrial sa dlho, vymrel. Vytlačil ho štíhly, pomerne triezvo premýšlajúci človek kdesi s Cromagnonu. Moc sa s ním nepaktoval, hlavne mu nerozumel, moc mu nevoňal a ani s ním na rande nechodil, tak ho vygumoval. Tak typicky ľudské, tak typicky naše.
Hej, hej, nemýlite sa. Bol to starý známy,
Homo sapiens sapiens.
Neandertálcov vzdialený bratranec a ešte k tomu nevlastný, náš priamy predok, človek moderný. Ich prapradedkovia a ich starí rodičia spolu lozili po rovnakých stromoch a strávili spolu dlhé večery pozeraním sa jeden na druhého. Ale to bolo asi všetko, čo im nebolo cudzie.
Zrazu sa tu objavila hŕstka ludí (se vším všudy), ktorá si onedlho podmanila vačšiu časť sveta. Začali sa spolu rozprávať, čo to si ulovili, ale zleniveli. Tak začali pestovať zeleninu a iné pochutiny, ktoré náhodou vypestovali. A aby toho nebolo málo, domestikovali. Všetko čo im prišlo pod ruku. Volá sa to neolitická revolúcia a prišla niekedy pred 10 000 rokmi plus mínus nejaký ten slnovrat. človek vyliezol z jaskyne, postavil si dom, zasadil strom, uvaril si, upiekol a začal plodiť... A keď vravím plodiť, tak plodiť. Zrazu bol všade, začal sa grupovať, vytváral si akési prízemné obytné domy, dvojdomy, trojdomy. Začal obchodovať, keď nepredal, tak klamal alebo si ukradol, keď ani to nepomohlo tak náhodou zabil a mal. Začal cítiť. Vzniklo náboženstvo a kultúra. Potom patriarchát, ale lepší bol matriarchát. Žena bola riadny boss. teraz by sa divila, ale o tom potom.
Sranda, za všetko, čo sa odvtedy udialo, vďačíme náhode. Aspoň to opať tie hlavy mazané (rovnaké a aj iné ako na začiatku) tvrdia.
Vznikli prvé osady, dediny, neskor mestá. Ako to tak počas tej globalizácie chodí, vznikli aj akési veľké mestá, teda mestské štáty. A kráľovstvá. ľudí už bolo tak veľa, že si prestali rozumieť. Niekto to dáva za vinu zle postavenej veži kdesi v Babylone, iný genetike a prostrediu. Pravda bude asi niekde medzi, bohvie. A keď si nerozumeli, tak medzi sebou bojovali, potom sa udobrili a tak to išlo stále dokola. Prišli prvé ríše.
Ale o tom, naozaj potom...